Ostrovy otáznikov

 (dnes na ostrove Super mama)

     Dostala som pozvanie na ďalší ostrov. Keď som vystupovala z loďky, ktorá ma sprevádza na cestách,  zostala na brehu dlhšie stáť....Ach, aká nádhera! Vyzerá to tu ako dokonalý súlad farieb, tvarov, všade čisto ...

     Sedela som v modernej obývačke v spoločnosti krásnej ženy s dokonalými krivkami. Na stolíku naškrobená dečka, na stenách originály obrazov. Jedine ohník v krbe pôsobil rozpačito, iskričky poletovali kostrbato a snáď to bola jediná nedokonalosť v tomto upravenom, čistom, príjemnom prostredí.

     V mojich úvahách ma vyrušil jej povzdych. Pozrela som na ňu. V jej očiach som zachytila smútok, v hlase zvuk dvojfarebného majáka: zúfalstvo a hnev, zúfalstvo... „Celý život som žila v klamstve“, začala tíško a sklonila hlavu - akoby tie slová adresovala  útlej knižočke so zámkom, ktorú zvierala v oboch dlaniach....“ Chcem vedieť váš názor – prečo mi to urobila?“

     Nebolo na čo odpovedať, opona sa len teraz roztvorila, film sa práve roztočil:

„Vysnívala som si ju...Už ako dieťa bola nesmierne krásna.. Vždy som si dala záležať na tom, aby vyzerala ako z rozprávky...Vyžehlené mašle, vyškrobené sukničky...taká malá princeznička“. A z oka vypadla slza. „Bola nesmierne múdra, najlepšia z triedy...Sama sa pýtala na krúžky – balet, výtvarná, bábkové divadlo, flauta...Bola pýchou rodiny...Slušne vychovaná, inteligentná, všestranne nadaná. Na strednej škole šéfredaktorka školského časopisu...Žiadni chlapci, žiadny alkohol, cigarety, flámy. Išla len za svojím cieľom -  chcela sa dostať na niektorú z renomovaných európskych univerzít.....Ani si neviete predstaviť, aký sme my dve mali vzťah...Úžasný, najlepšie priateľky, všetko sme si povedali, aspoň v to som verila.“

     Z vrecka vytiahla malý kľúčik a odomkla knižočku. „Keď odišla z domu..., len preto, že som nesúhlasila s tým chuligánom, s ktorým sa vláčila – hodila mi tento denník. Bez slova ...Musela vedieť, že keď si ho prečítam, tak to nerozdýcham...Aká zákernosť, nenávisť – kde sa to v nej vzalo?“

            Nečítam denníky často – ale ak áno, vždy mám pritom zvláštne zimomriavky – niekto otvára bránu do svojho „tmavého podzemia“. V miestami až strašidelnej tme je schovaných veľa skrýš i tajomstiev, prázdnych túžob, i zranení, ktoré nik neošetril.. Povaľujú sa tu nikdy nevyslovené vety ako jedovaté šípy, ktorými by sa dalo i zabiť...

     Zvážniem - rešpekt, úcta, pokora... Moju váhavosť, či zostať v kontakte s pani dokonalou alebo nazrieť do denníka, vyrieši ona sama – ukazovákom začala silno ďobať na list denníka – „Tu je to!“

      Mám supermamu...Čo robí supermama ? Je presvedčená, že má supervzťah so svojou dcérou...Je presvedčená, že zo všetkých mám je najdokonalejšia. Je presvedčená, že dokonale miluje svoje dieťa, veď najlepšie vie, čo dieťa potrebuje. Chce mať super dieťa, lebo potom bude ešte superskejšou...Super dieťa robí všetko preto,, aby sa super mama mala čím pýšiť, čím chváliť, aby ju mali za čo obdivovať.. Nemohla som zlyhávať, robiť chyby, lebo som mala okamžite obrovské pocity viny.. Priznať sa k chybám, bolo ako ísť na popravu.. Za každú chybičku počúvať tvoj nekonečný monológ, výčitky a zahanbovanie!! To bolo ako poprava za živa...Postupne si likvidovala i posledné kúsočky môjho ja, mala som sa cítiť mizerne, lebo som niečo urobila nedokonale. Mama, koľkokrát si ma takto ponížila? Koľkokrát si ma presviedčala, že nebyť super je vlastne byť NIKTO...Celý môj život je jeden obrovský zápas – zápas o dokonalosť, neskutočný tlak, ktorý som sa naučila na seba vyvíjať...Žijem neslobodne, so zásadou: Nulová chybovosť...Neľudská zásada - za každú chybu tvrdo platím- cítim sa ako NIKTO, nič si neviem odpustiť. A týram sa týmto spôsobom dlho...neadekvátne tresty za i malé pochybenia. Ja už takto nechcem žiť!!! Stačilo dokonalosti!! Musím nájsť v sebe svoje pocity, ktoré sú niekde zamknuté na trinásť zámkov....neviem mať radosť, necítim súcit...som ako vosková bábika, dokonalá, ale neživá...

 

             Ťažko sa mi čítali tieto vety, miešali sa vo mne silné  emócie: bolesť dcéry i zúfalstvo matky a tam niekde hlboko som zachytila nádej, malé svetielko v tmavej diaľke.. Chápala som, koľko energie vložila matka do tohto vzťahu a teraz sa cíti oklamaná, zradená, sklamaná...A rozumela som dcérke, ktorej potreby boli dlhodobo ignorované, ktorá slúžila ako nástroj na uspokojenie potrieb o sebe pochybujúcej matky.. To, čo ma v duši príjemne hrialo, bola zatiaľ malinká, v hĺbke sa ukazujúca túžba  dcéry žiť slobodnejšie, v kontakte so svojim vnútorným svetom, pocitmi.

 

     Matka s nechápavým a zároveň zúfalým výrazom tváre len pretočila listy v denníku a tichúčko povedala: „..ešte toto si prečítajte..“

 

     Stretla som niekoho, kto je len taký Obyčajný - má kopu chýb, nevyžehlené tričko, neupravenú tvár a nemá tri tituly...Ale dáva mi kyslík, viem pri ňom dýchať, môžem sa pri ňom učiť zo svojich chýb, dokonca robiť hlúposti.!!! Odchádzam...

 

     Ďalej neviem čítať, lebo sú písmená rozmazané....uvažujem koho

slzami. Moje úvahy prerušil matkin zúfalý, až dievčensky znejúci prosebný hlások: „Pani doktorka, pomôžte mi ju dostať späť, pekne Vás prosím..“

 

    Zakývala som len jemne hlavou: „To ja neviem...Neviem Vám priniesť dcérku späť.., ale môžeme spoločne skúsiť niečo iné...Porozumieť tomu, čo sa v tomto vzťahu dialo a tak zvýšiť Vašu nádej, že si s dcérkou k sebe nájdete cestu..“ Matka bez najmenšieho váhania prikývla.


PhDr.Zuzana Kurucová, súkromná  poradenská psychologička  pre jednotlivcov i páry

Nové Zámky, 0907/70 62 30,www.amnis-sro.sk