Múry medzi nami
Počas jedného stretnutia s mladým mužom, ktorý chcel porozumieť tomu, prečo sa počas vzťahových konfliktov na niekoľko dní dokonca i týždňov sťahuje do svojej „ulity“ (teda prestane komunikovať), som ponúkla imagináciu na tému: Môj vzťah s partnerkou. Mladému mužovi sa objavila predstava murovanej, zo starých tehál postavenej steny, ktorá bola takmer tak vysoká ako on a bránila mu vidieť partnerku.. Bál sa stenu rozobrať, lebo si nebol istý tým, ako sa bude partnerka za stenou tváriť, či ho neodmietne a on zostane zahanbený a opustený, či nenastane situácia, že on bude stenu rozoberať a ona ju bude opätovne stavať. Nakoniec ju vedel rozobrať, len keď si pomohol tým, že si obliekol pancier...
Akým spôsobom vzniká v partnerskom vzťahu strach – strach z odmietnutia, z ublíženia, zo zahanbenia, veď na začiatku vzťahu sa partneri cítia spolu veľmi dobre, príjemne a bezpečne so sebou? Na začiatku áno – lebo sa prezentujúz pozície zapáčiť sa, zaimponovať partnerovi/partnerke. Neskôr sa ale odhaľujú aj ich slabé stránky, priestor dostanú vedomé i nevedomé potreby, predstavy i strachy. Každý z nich má predstavu, aký život chce žiť s tým druhým a ako sa vo vzťahu chce cítiť. A má predstavu i o tom, ako to rozhodne nechce mať. Často však tieto predstavy prezentujú nepriamo, nepomenujú ich jasne, ale napr. výčitkami. Z čoho ten druhý ťažko pochopí, ako má vyzerať zmena.
Strach spomínaného mladého muža nevznikolv partnerskom vzťahu, len sa opätovne zaktivizoval.Spomínaný mladý muž ho v sebe nosil už dávno – z detstva,zo školy. Jeho mozog (ako i mozog každého z nás) si pamätalsituácie, v ktorých nevedel vyhovieť očakávaniam rodičov, tí ho často karhali, porovnávali s inými deťmi a on sa cítil zahanbený a neschopný. V partnerskom vzťahu sa opakoval tento vzorec - keď mu partnerka niečo vyčítala, cítil sa rovnako ako v detstve – neschopný, nekompetentný. Začal sa obávať hádok a po každom konflikte unikol za múr, aby sa jeho zranená duša rehabilitovala. Múr ho chránil pred ďalším zranením, duševnou bolesťou.
Spomínaný mladý muž si postupne uvedomoval, ako málo bezpečia poznal v žensko – mužských vzťahoch, postupne odhaľoval korene tohto strachu a učil sa skontaktovať i so svojou silou, ktorá mu umožnila zostať vo vzťahoch bez panciera a napriek tomu bezpečne. Učil sa vzťahovosti a kontaktu, ale i odvahe vydržať napätie v konflikte a kultivovane pracovať s vlastným hnevom.
Iný prípad: Mladá žena, ktorá žije v blahobyte, manžel veľa pracuje, dobre zarába, nosí ju na večere, do divadla , do kina , na exkluzívne dovolenky, sa paradoxne vo vzťahu cíti sama.. Zdanlivo je všetko v poriadku, existenčné problémy nemajú, starajú sa i o spoločný voľný čas, vnášajú pestrosť a ona nie je spokojná. Niečo v tom vzťahu chýba.. Na jednej zo stretnutí popísala ich vzťah jej očami nasledovne: „Akoby sme s manželom šli na jednej ceste, ale v dvoch autách...každý riadi to svoje. Deti sú u mňa v aute. Občas sa zastavíme na odpočívadle, oddýchneme si, najeme sa, pohráme sa a potom si každý sadne do svojho auta, aby sme v ceste pokračovali...každý sám. Vidím manžela, aj on mňa, ale nie je blízko.. Necítim to tak.“
Samota, presnejšie povedané pocit samoty, vo vzťahu tiež nie je výnimočný. Dovolím si odvážne povedať, že sa s ňou stretne každý pár – niektorí partneri len dočasne - počas kríz vo vzťahu, iným zostane pocit osamelosti, samoty vo vzťahu ako nepozvaný hosť.
Keď sa partneri zoznamujú a rozhodnú sa mať vzťah, spravidla nie je vzťah zaťažený inými okolnosťami. Keď prídu deti a partneri sa snažia zvládať nároky každodenného rodinného života, zostáva menej času, chuti a energie vnímať i partnera a vzťah medzi nimi. A prvá tehlička múru samoty je na svete. Všetko iné má prioritu a vzťah vnímajú ako samozrejmosť. Ubúdajú lichotenia, pochvaly, pribúda podráždenie, únava, niekedy i urážky, hodnotenia. Prvé čo nám v takýchto náročných situáciách príde na um, je hľadať vinníka. Niekto predsa musí byť na vine, že sa to pokazilo!!! Často máme tendenciu vytknúť, obviniť, potrestať toho druhého /druhú, pretože sa nám uľaví...Málokedy sa však zamýšľame nad tým, čo to urobí s naším vzťahom? Aknájdeme vinníka, bude náš vzťah iný? A ako sa bude cítiť partner v pozícii vinníka? Bude chcieť pestovať náš vzťah ako vinník? Ako sa v tom môže vôbec cítiť? Bude si ma môj partner viac vážiť, ak ho stále považujem za príčinu našich vzťahových problémov?
Je ľahšie vidieť chyby na druhom. A je ťažšie zamyslieť sa nad vlastným podielom na kríze : Ja čím prispievam tomu, že to medzi nami už nie je také dobré? Ako sa mám správať, aby so mnou chcel spolupracovať?
Niektorí partneri odvážne otvoria tému nespokojnosti, chcú zmenu vo vzťahu. Príčinou, prečo zostane podobný rozhovor na poličke ZBYTOČNÝ, je impulzívnosť iniciátora konfliktu. Je nahnevaný a chce sa napätia rýchlo zbaviť, tak reaguje okamžite, bez premyslenia. Nepripraví sa na tento náročný rozhovor. Vie, čo mu vadí, prekáža, ale málokedy dokáže pomenovať, čo vlastne chce. V hneve vysiela útočné a obviňujúce správy. V takýchto situáciách do konfliktu vstupuje náš mozog. Mozog obvineného partnera automaticky začne biť na poplach: „Narušila sa tvoja sebaúcta a tú je potrebné čo najskôr obnoviť!!“ A keďže je obvinený partner zamestnaný problémom narušenej sebaúcty, už nedokáže aj počúvať. Pracuje na obnovení svojej sebaúcty – často tým, že úder vracia. A konflikt končí bez riešenia, ale s ďalším ublížením, často vzájomným.
I v spomínanom prípade to bol podobný scenár- zakaždým, keď sa manželka cítila sama vo vzťahu, začala rozhovor výčitkou. Manžel na jej obvinenia reagoval obranou:
„ Makám od rána do večera, aby sme sa mali dobre a neviem, čo by si ešte chcela!“ alebo s cieľom umlčať ju: „Uvedom sa! Si ako malé dieťa! Len fňukať vieš! Namiesto uznania sa len stále ľutuješ!“ Manželka sa pár rokov pokúšala riešiť tento problém, svoju nespokojnosť rôzne ventilovala – raz po sexe, raz po príjemnom víkende, skúsila byť milá i nepríjemná, ale stále bola v hlase výčitka.. A reakcie manžela boli podobné: útok či únik do mlčania. Napokon zostala zatrpknutá, s pocitom samoty vo vzťahu s presvedčením, že manžela vôbec nezaujíma, ako sa ona vo vzťahu má. A on žil v presvedčení, že má večne nespokojnú manželku, ktorá si jeho obetavosť pre rodinu neváži...A murovaná či sklená stena vo vzťahu bola na svete.
Ako z toho von?
Komunikácia nie je len o prenose určitých informácií, ale i významov. Je užitočné nielen popísať, čo nám vo vzťahu vadí, ale si aj uvedomiť, čo to pre nás znamená, keď je manžel stále v práci? A následne zdieľať tieto významy. Čo si z toho odvodzujeme, keď je manžel málokedy doma? V našej hlave môže vzniknúť presvedčenie, že manžel uniká zo vzťahu! A my začneme mať strach. Poprípade si z manželovej zaneprázdnenosti odvodíme, že manžel je sebecký, pretože sa nad tým ani len nezamýšľa, či v tom kolotoči každodenných problémov s deťmi a domácnosťou nepotrebujem pomoc. Nie je ochotný ani len čas si nájsť a vypočuť ma. Pocit samoty sa prehlbuje.
Je výhodou, ak sa nám podarí stíšiť sa, upokojiť rozbúrenú a ubolenú dušu a pripraviť sa na tento náročný rozhovor -nehovoriť len o vonkajších prejavoch správania, ale o práve spomínaných významoch. Ak sa takýto rozhovor udeje v bezpečnej atmosfére, to znamená bez hodnotení a komentárov, o pár tehličiek v pomyslenej murovanej stene je menej.
.