Múry medzi nami


   Počas jedného stretnutia s mladým mužom, ktorý chcel porozumieť tomu, prečo sa počas vzťahových konfliktov na niekoľko dní dokonca i týždňov sťahuje do svojej „ulity“ (teda prestane komunikovať), som ponúkla imagináciu na tému: Môj vzťah s partnerkou. Mladému mužovi sa objavila predstava murovanej, zo starých tehál postavenej steny, ktorá bola takmer tak vysoká ako on a bránila mu vidieť partnerku.. Bál sa stenu rozobrať, lebo si nebol  istý tým, ako sa bude partnerka za stenou tváriť, či ho neodmietne a on zostane zahanbený a opustený, či nenastane situácia, že on bude stenu rozoberať a ona ju bude opätovne stavať. Nakoniec ju vedel rozobrať, len keď si pomohol tým, že si obliekol pancier...

   

   Akým spôsobom vzniká v partnerskom vzťahu strach – strach z odmietnutia, z ublíženia, zo zahanbenia, veď na začiatku vzťahu sa partneri cítia spolu veľmi dobre, príjemne a bezpečne so sebou? Na začiatku áno – lebo sa prezentujúz pozície zapáčiť sa, zaimponovať partnerovi/partnerke. Neskôr sa ale odhaľujú aj ich slabé stránky, priestor dostanú vedomé i nevedomé potreby, predstavy i strachy. Každý z nich má predstavu, aký život chce žiť s tým druhým a ako sa vo vzťahu chce cítiť. A má predstavu i o tom, ako to rozhodne nechce mať. Často však tieto predstavy  prezentujú nepriamo, nepomenujú ich jasne, ale napr. výčitkami. Z čoho ten druhý ťažko pochopí, ako má vyzerať zmena.

​   Strach spomínaného mladého muža nevznikolv partnerskom vzťahu, len sa opätovne zaktivizoval.Spomínaný mladý muž ho v sebe nosil už dávno – z detstva,zo školy. Jeho mozog (ako i mozog každého z nás) si pamätalsituácie, v ktorých nevedel vyhovieť očakávaniam  rodičov, tí ho často karhali, porovnávali s inými deťmi a on sa cítil zahanbený a neschopný. V partnerskom vzťahu sa opakoval tento vzorec - keď mu partnerka niečo vyčítala, cítil sa rovnako ako v detstve – neschopný, nekompetentný. Začal sa obávať hádok a po každom konflikte unikol za múr, aby sa jeho zranená duša rehabilitovala. Múr ho chránil pred  ďalším zranením, duševnou bolesťou.                    

   Spomínaný mladý muž si postupne uvedomoval, ako málo bezpečia poznal v žensko – mužských vzťahoch, postupne odhaľoval korene tohto strachu a učil sa skontaktovať i so svojou silou, ktorá mu umožnila zostať vo vzťahoch bez panciera a napriek tomu bezpečne. Učil sa vzťahovosti a kontaktu, ale i odvahe vydržať napätie v konflikte a kultivovane pracovať s vlastným hnevom.

Iný prípad: Mladá žena, ktorá žije v blahobyte, manžel veľa pracuje, dobre zarába, nosí ju na večere, do divadla , do kina , na exkluzívne dovolenky, sa paradoxne vo vzťahu cíti sama.. Zdanlivo je všetko v poriadku, existenčné problémy nemajú, starajú sa i o spoločný voľný čas, vnášajú pestrosť a ona nie je spokojná. Niečo v tom vzťahu chýba.. Na jednej zo stretnutí popísala ich vzťah jej očami nasledovne: Akoby sme s manželom šli na jednej ceste, ale v dvoch autách...každý riadi to svoje. Deti sú u mňa v aute. Občas sa zastavíme na odpočívadle, oddýchneme si, najeme sa, pohráme sa a potom si každý sadne do svojho auta, aby sme v ceste pokračovali...každý sám. Vidím manžela, aj on mňa, ale nie je blízko.. Necítim to tak.

​   Samota, presnejšie povedané pocit samoty, vo vzťahu tiež nie je výnimočný. Dovolím si odvážne povedať, že sa s ňou stretne každý pár – niektorí partneri len dočasne - počas kríz vo vzťahu, iným zostane pocit osamelosti, samoty vo vzťahu ako nepozvaný hosť. 

   Keď sa partneri zoznamujú a rozhodnú sa mať vzťah, spravidla nie je vzťah zaťažený inými okolnosťami. Keď prídu deti a partneri sa snažia zvládať nároky každodenného rodinného života, zostáva menej času, chuti a energie vnímať i partnera a vzťah medzi nimi. A prvá tehlička múru samoty je na svete. Všetko iné má prioritu a vzťah vnímajú ako samozrejmosť. Ubúdajú lichotenia, pochvaly, pribúda podráždenie, únava, niekedy i urážky, hodnotenia. Prvé čo nám v takýchto náročných situáciách príde na um, je hľadať vinníka. Niekto predsa musí byť na vine, že sa to pokazilo!!! Často máme tendenciu vytknúť, obviniť, potrestať toho druhého /druhú, pretože sa nám uľaví...Málokedy sa však zamýšľame nad tým, čo to urobí s naším vzťahom? Aknájdeme vinníka, bude náš vzťah iný? A ako sa bude cítiť partner v pozícii vinníka? Bude chcieť pestovať náš vzťah ako vinník? Ako sa v tom môže vôbec cítiť? Bude si ma môj partner viac vážiť, ak ho stále považujem za príčinu našich vzťahových problémov?  

​   Je ľahšie vidieť chyby na druhom. A je ťažšie zamyslieť sa nad vlastným podielom na kríze : Ja čím prispievam  tomu, že to medzi nami už nie je také dobré? Ako sa mám správať, aby so mnou chcel spolupracovať?

​   Niektorí partneri odvážne otvoria tému nespokojnosti, chcú zmenu vo vzťahu. Príčinou, prečo zostane podobný rozhovor na poličke ZBYTOČNÝ, je impulzívnosť iniciátora konfliktu. Je nahnevaný a chce sa napätia rýchlo zbaviť, tak reaguje okamžite, bez premyslenia. Nepripraví sa na tento náročný rozhovor. Vie, čo mu vadí, prekáža, ale málokedy dokáže pomenovať, čo vlastne chce. V hneve vysiela útočné a obviňujúce správy. V takýchto situáciách do konfliktu vstupuje náš mozog. Mozog obvineného partnera automaticky začne biť na poplach: „Narušila sa tvoja sebaúcta a tú je potrebné čo najskôr obnoviť!!“ A keďže je obvinený partner zamestnaný problémom narušenej sebaúcty,  už nedokáže aj počúvať. Pracuje na obnovení svojej sebaúcty – často tým, že úder vracia. A konflikt končí bez riešenia, ale s ďalším ublížením, často vzájomným.

   I v spomínanom prípade to bol podobný scenár- zakaždým, keď sa manželka cítila sama vo vzťahu, začala rozhovor výčitkou. Manžel na jej obvinenia reagoval obranou:

Makám od rána do večera, aby sme sa mali dobre a neviem, čo by si ešte chcela!“ alebo s cieľom umlčať ju: „Uvedom sa! Si ako malé dieťa! Len fňukať vieš! Namiesto uznania sa len stále ľutuješ!“ Manželka sa pár rokov pokúšala riešiť tento problém, svoju nespokojnosť rôzne ventilovala – raz po sexe, raz po príjemnom víkende, skúsila byť milá i nepríjemná, ale stále bola v hlase výčitka.. A reakcie manžela boli podobné: útok či únik do mlčania. Napokon  zostala zatrpknutá, s pocitom samoty vo vzťahu s presvedčením, že manžela vôbec nezaujíma, ako sa ona vo vzťahu má. A on žil v presvedčení, že má večne nespokojnú manželku, ktorá si jeho obetavosť pre rodinu neváži...A murovaná či sklená stena vo vzťahu bola na svete.

Ako z toho von?

​   Komunikácia nie je len o prenose určitých informácií, ale i významov. Je užitočné nielen popísať, čo nám vo vzťahu vadí, ale si aj uvedomiť, čo to pre nás znamená, keď je manžel stále v práci? A následne zdieľať tieto významy. Čo si z toho odvodzujeme, keď je manžel málokedy doma?  V našej hlave môže vzniknúť presvedčenie, že manžel uniká zo vzťahu! A my začneme mať strach. Poprípade si z manželovej zaneprázdnenosti odvodíme, že manžel je sebecký, pretože sa nad tým ani len nezamýšľa, či v tom kolotoči každodenných problémov s deťmi a domácnosťou nepotrebujem pomoc. Nie je ochotný ani len čas si nájsť a vypočuť ma. Pocit samoty sa prehlbuje.

Je výhodou, ak sa nám podarí stíšiť sa, upokojiť rozbúrenú a ubolenú dušu a pripraviť sa na tento náročný rozhovor -nehovoriť len o vonkajších prejavoch správania, ale o práve spomínaných významoch. Ak sa takýto rozhovor udeje v bezpečnej atmosfére, to znamená bez hodnotení a komentárov, o pár tehličiek v pomyslenej murovanej stene je menej.

.