Koľko starostlivosti znesie láska?
Ráno o 7.45h mi zazvonil telefón. Ozval sa v ňom mužský hlas: „Potreboval by som súrne termín pre moju sestru. Psychicky sa zrútila. “ Vedela som, že najbližšie týždne mám obsadené termíny, ale akoby pre istotu som sa pozrela do diára a hľadala som očami voľné miesto. „Čakám Vás zajtra o 13h“, vyhŕklo zo mňa, pretože som zistila, že zajtrajší termín o 13h jeden klient zrušil. Ustarostený hlas pána sa zmenil na láskavý : „ V tak skorý termín som ani nedúfal. Prídem s ňou.“
Na druhý deň sa v čakárni objavila útla žienka so sklonenou hlavou, uplakanými očami. Muž, asi päťdesiatnik, ktorý s ňou prišiel, pôsobil dojmom veľmi starostlivého brata. Spýtal sa jej, či „to“, mysliac na prvú konzultáciu so mnou, sama zvládne a ona prikývla.
Ocitla som sa zoči voči žene, ktorá hneď ako sa posadila, siahla po servítke a rozplakala sa. Prekvapilo, že má štyridsaťšesť rokov, myslela som si, že je staršia.Nechcela som vstúpiť do jej plaču, ale ona sama začala: „Zlyhala som, na plnej čiare.Rozpadlo sa mi manželstvo, deti sa na mňa vykašlali, nezvládam vlastný život. Včera ma našiel brat opitú, hanba na celej čiare!! Ale možno až teraz všetci pochopia, ako sa v skutočnosti cítim.“
Na prvom stretnutí sa nedá vykresliť celý život, ale z toho, čo som sa dozvedela som si vytvorila predstavu, že už v detstve zažila klientka málo bezpečia. Matka musela po pôrode svojej prvej dcérky nastúpiť do práce. S bábätkom bola doma len 6 týždňov. Otec bol na invalidnom dôchodku, mama bola účtovníčka vo veľkej firme a vlastne bola živiteľkou rodiny. Otcovi, ktorý „málo prítomným otcom“, pomáhala s výchovou dvoch malých detí – klientky a o štyri roky staršieho brata - babička. Babička však bola typom životom pokorenej a depresívne ladenej ženy. Často sa sťažovala na Osud a klientka si spomenula na vetu, ktorú babka často hovorievala : „Kedy už bude pokoj?! Prečo musí byť stále niečo?!“
Klientka sa vydala za svojho suseda. Platonicky sa zaľúbila vo svojich osemnástich rokoch, ale mladý muž jej záujem neopätoval. Po strednej škole sa rozhodla pre vzťah so susedom. Bol to dobrý chlapec, vedela o ňom, že mal ťažké detstvo, otec bol často opitý a agresívny. Prišlo jej ho ľúto. Nebola zaľúbená, ale si ho vážila. Bol to veľmi pracovitý muž. Vedela si ho predstaviť ako starostlivého manžela. Po sobáši prišli deti s dvojročným vekovým rozdielom. A ona chcela svojim deťom vynahradiť všetko, čo sama v detstve nedostala. Spávali s ňou, kým nešli do školy. Varila im denne teplé jedlo – obed i večera boli vždy čerstvé. Manželovi chystala raňajky i desiatu. Domček bol vždy uprataný, posteľné prádlo menila každý týždeń. Po čase zistila, že manžel začína popíjať a vyčitovať jej, že je stále unavená a že je voči nemu chladná. Pil stále viac a viac ..Pred rokom sa napokon dohodli, že sa od nej odsťahuje. Nerozviedli sa, ale žijú oddelene. A nekomunikujú. Syn sa rozhodol študovať na strednej škole v Bratislave, takže od pätnástich rokoch žil na internáte. Dcérka s ňou bývala, až kým nešla študovať na vysokú školu. Keď deti odišli z domu, bývalo jej clivo, ale dcérka sa často vracala už vo štvrtok a zostala do pondelka rána. Takže v prvé tri dni v týždni sa snažila upratať celý dom, postarať sa o dvor i záhradu, nech cez víkend stíha prať žehliť a variť.
Nikdy si nemyslela, že raz zostane sama. Obe deti skončili vysoké školy. Syn dostal pracovnú ponuku v Prahe, veľa cestuje, k mame chodí veľmi zriedkavo. Dcérka sa pred rokom zoznámila s černochom a rozhodli sa odsťahovať sa do Austrálie. To jej zlomilo srdce. Včera jej dcéra telefonicky oznámila, že čaká bábätko a to už bolo na ňu priveľa. Prvýkrát v živote to prehnala s alkoholom. Doteraz „jej kontrolka“ fungovala.
Úvahy psychologičky:
Sú ľudia, ktorí sú schopní mať vzťahy, ale ich vytvárajú a aj prežívajú na základe svojej túžby po starostlivosti a bezpečí. Naučili sa - už v detstve – iných chrániť, starať sa o druhých a naopak – okoliu - nerobiť starosti. Moja klientka zostala ako bábätko emočne opustená, mama šla po 6 týždňoch pracovať a babka pravdepodobne vnímala starostlivosť o vnučku ako záťaž. Keď dieťa vyrastá v prostredí, v ktorom cíti, že je skôr na záťaž, že nikoho nezaujíma, ako sa vlastne ono má, potlačí svoje potreby , resp. ak ich vyjadrí, má často pocit viny.
Hlad po kontaktoch sprevádzal klientku po celý život. Naučila sa, že má dobrý pocit zo seba, keď sa postará o ostatných. V detstve bola poslušnou dcérkou i vnučkou,motiváciou pri výbere partnera bola túžba pomôcť susedovi ponúknuť mu niečo iné, ako poznal v detstve. Klientka akoby chcela zachraňovať všetkých slabších, nešťastnejších. Nechcela od iných nič – len priestor, aby sa mohla starať a zachraňovať. Nerada sa hádala. Ak jej niečo vadilo - napr. na manželovi, tak si posťažovala a plakala (ako babka). Hnevala sa na všetkých a tajne i na seba, lebo si občas uvedomila, že život jej preteká pomedzi prsty. Hnev sa však nenaučila vyjadriť tak, aby priniesol zmenu. Jej deti pravdepodobne chceli „vyrásť“, skúsiť vlastné limity, vlastnú silu. Vzdialili sa od nej a v nej zostalo vákuum a prázdno. O koho sa má starať? Už ani o vnúča sa nebude môcť!! A to sa už nedalo prijať. Žila vždy pod svoje možnosti, nechcela kariéru, ani priateľov, len blízkych, o ktorých sa mohla starať. A oni jej „lásku“ neopätovali. Nevedome sama túžila po starostlivosti a celý život mala pocit, že svet jej niečo dlží. Emočný hlad vždy vedela zahnať jedlom a občas i alkoholom.. Teraz však bol hlad priveľký...