Keď blízkosť vo vzťahu desí..
Martina mala sedemnásť, keď sa zamilovala prvýkrát v živote. Po siedmich rokoch vzťahu mali obaja pocit, že sa vzťah už „nevyvíja tak, ako by sa mal“ a tak sa rozišli.. Mala dobrú prácu, tri roky žila sama, víkendy trávila s priateľkami. Doma bolo peklo, otec býval hlučný a impulzívny, jeho správanie bolo nepredvídateľné. Unikala z domu – veľa sa zdržiavala v práci a cez víkendy si robila vlastný program. Na rodinných oslavách sa na ňu príbuzní čoraz častejšie obracali s otázkou a výčitkou v hlase: „Ešte si si nenašla nikoho?! Ja v tvojom veku...“ Pociťovala to ako tlak. Mala by si už niekoho nájsť! Na Vianočných trhoch, kde išla so svojimi priateľkami, si k nim prisadol starší muž. Prihovorila sa mu. Na druhý deň sa opäť stretli a vymenili si telefónne čísla.
Bol od nej o 12 rokov starší. Pôsobil na ňu ako „ozajstný chlap“. Imponovalo jej, že bol „taký mužný“, emočne odťažitý, vždy bol „nad vecou“. Po troch mesiacoch sa ho spýtala, či by mu vadilo, keby sa k nemu nasťahovala. On mykol plecom a ona toto gesto prečítala, ako tichý súhlas. O štyri mesiace mu navrhla, či by nechcel mať s ňou dieťa, on opäť nenamietal. Mala 27 rokov, do tridsiatky chcela mať dve deti. Deti prišli po sebe, najprv syn a potom dcérka. Vekový rozdiel trinásť mesiacov. Bola štyri roky doma, na materskej dovolenke. Keď zostala gravidná s druhým dieťaťom, navrhla svadbu. Stali sa manželmi, ktorí v tomto hektickom období nevnímali ani čas, ani seba.
Manžela začala viac vnímať, keď deti začali chodiť do škôlky. Všetko zostalo na jej pleciach - ísť k lekárovi, keď deti ochoreli, chodiť na rodičovské združenia, na rôzne oslavy v škôlke. Manžel sa nikdy nezúčastňoval týchto aktivít, podľa neho to boli len také „ženské hlúposti“. Život bol podľa manžela oveľa vážnejší ako dajaká tekvicová oslava v škôlke či maškarný ples. Radšej sedel pred monitorom – i po práci, i večer, aj cez víkendy. Na dovolenku si vždy pribalil aj notebook, lebo bol toho názoru, že dovolenka je len pre lenivcov. Postupne sa manžel dištancoval i keď boli rodinné oslavy – zostával radšej v pracovni.
Skúšala poprosiť svokru, aby sa porozprávala so svojím synom. Túžila po blízkosti a rodine, kde sa spoločne zdieľa. Svokra ju nepochopila. Na svojho syna nedopustila, vnímala ho zidealizovane aj v tomto veku. Veď vraj nikam nechodí, ani na pivo, ani za ženami, ani na rybačku. Denne sa u nich zastavila, často priniesla niečo na večeru či koláče na raňajky. Tie mal syn vždy rád. On sa však správal aj k nej odmietavo, nevľúdne až drzo. Ona si občas poplakala, ospravedlnila ho: „Musí byť unavený, keď stále pracuje.“ Na druhý deň prišla opäť.
Keď začala Martina so svojím kolegom pracovať na spoločnom projekte, uvedomila si, ako jej lichotí jeho záujem o ňu: „Ako si sa vyspala?“, „Dnes vyzeráš unavene, čo sa deje?“ Označila ho na Facebooku ako priateľa a začala rovnako ako manžel, vysedávať celé večery pred počítačom. Celé hodiny, niekedy i noci si s kolegom písala...Aj on žil v nespokojnom manželstve. Postupne si začala uvedomovať, ako dlho s manželom intímne nežijú, ako sa zo vzťahu vytratili nežnosti, dotyky, príjemné chvíle. O to viac si tieto záležitosti užívala v mileneckom vzťahu s kolegom. Manžela nikdy takto nemilovala ako jeho!!
V jedno sobotné ráno si ju manžel posadil a vecne oznámil: „Viem všetko. Nabúral som sa Ti do počítača.. A chcem, aby si zostala“. Po trinástich rokoch ju pevne objal a ona zostala zmätená v rozbúrenom mori rozporuplných emócií. Dá sa mu veriť? Vie sa manžel vôbec zmeniť? Má ukončiť milenecký vzťah a o pár rokov sa v manželstve všetko vráti do starých koľají? Otázky sa v jej mysli vynárali s neskutočnou rýchlosťou...a pre odpovede prišla ku mne.
Úvahy psychologičky:
Nevedomé motívy pri hľadaní partnera sú niekedy pasca. To, čo sa Martinke zdalo ako mužné správanie je typické pre ľudí, ktorí sa vo vzťahoch necítia dobre, prejavujú sa chladne a málo emočne. Sú emočne neprístupní, vyhýbajú sa blízkosti, uprednostňujú väčšiu vzdialenosť vo vzťahoch. Martinke v prvých mesiacoch imponovalo, že manžel bol opakom jej otca. Nikdy nevybuchol, nemusela byť pri ňom v strehu. V návale povinností si ani neuvedomila, ako sa postupne zo vzťahu vytratila intimita, emočná blízkosť a sexualita.
Na chvíľu som sa zamyslela nad tým, čo môže byť v pozadí manželovho správania? Všetci sa totiž rodíme s potrebou sebarealizácie, rastu i emočnej blízkosti, bezpečia. Ale podmienky v rodine nie sú vždy ideálne. Niekedy karty zamieša i genetika – klientkin svokor bol vraj taktiež uzavretej povahy. Z toho, čo som sa dozvedela, som v sebe mala obraz, kde matka sa upla na svojho jediného syna. Dôvodom mohlo byť aj to, že syn bol prvé mesiace hospitalizovaný pre vrodenú poruchu srdiečka. Strach o dieťa, emočne neprístupný manžel, v nej mohli spustiť správanie, ktoré u syna paradoxne viedlo k narastaniu strachu zo vzťahov. Prehnaná starostlivosť, ktorú si pravdepodobne ani neuvedomila, nadbytok podnetov môže byť pre malé dieťa rovnako veľkou záťažou ako aj ich nedostatok. Pri tomto druhu starostlivosti je dieťa zaťažované matkinou pozornosťou. Žiadna samota, žiaden pokoj, matka je „všadeprítomná.“ Rané skúsenosti sa vryjú do nášho mozgu ako nevedomé vzorce. Podľa nich budeme mať sklony fungovať aj v dospelých vzťahoch. Martinin manžel sa pravdepodobne v detstve naučil o sebe, že on sám nie je dôležitý, že nemôže dôverovať ani najbližším, lebo mu nerozumejú a že tento vonkajší svet nie je pre neho bezpečný. Nemohol sa nakontaktovať na svoje emočné či iné potreby, lebo matka vopred „vycítila“, čo potrebuje. Jedlo prišlo skôr, než cítil hlad, pomoc prišla skôr než o ňu požiadal. Takéto deti postupne začnú potláčať svoje emócie, nenaučili sa vnímať ich v tele, pomenovať ich a už vôbec nie vyjadriť. Väčšinou sa rozhodnú pre povolania, kde emócie nemusia prejavovať, kde sa môžu spoľahnúť na svoj rozum.
K Martininým otázkam som pridala aj svoju: „Prišiel by aj manžel?“ „Áno, hovorili sme o tom.“ S úsmevom dodala: „Len som mala zistiť, aké to tu bude.“
„Rozumiem, manžel je opatrný. Tak sa skúsme dohodnúť na spoločnom termíne“. Moje úvahy o spolupráci neskončili, ani keď Martina odišla. Manželom ponúknem párovú terapiu, keďže obaja majú o ňu záujem. Pravdepodobne jemu navrhnem i individuálnu terapiu u kolegu s cieľom sprístupniť mu jeho emočný svet. Ak sa to podarí, „ožije“.