K vytvoreniu vzťahu sú potrební dvaja, na jeho ukončenie stačí jeden...

            Každý psychológ či lekár je rád, keď sa v terapii darí dosiahnuť pozitívne zmeny, keď klienti či pacienti odchádzajú spokojní.. Život ale nie je rozprávka a životné príbehy nemajú vždy dobrý koniec.

            Objednal sa ku mne manželský pár. Z telefonátu s manželom som sa dozvedela, že ide o krízu vo vzťahu po 16 rokoch manželského spolužitia. Deti mali v pubertálnom veku. Na konzultáciu prišli obaja. V priestore čakárne zavládlo  tiché napätie – len čo vošli. Do mojej pracovne prvá vstúpila manželka a  posadila sa. Manžel zavrel dvere pracovne a manželke gestom naznačil, že by si rád prisadol k nej, ale ona ukázala prstom na druhú stranu rohovej sedačky. Tak sa priestor medzi nimi zväčšil.

            Po úvodnom predstavení som sa dozvedela, že s nápadom vyhľadať pomoc prišiel on a ona na jeho naliehanie súhlasila. Mala som z jej správania pocit, že dnes v mojom priestore nebude veľmi aktívna, že nie je motivovaná spolupracovať ani so mnou ani s manželom, že možno vôbec tu nechce byť.  Potvrdila moje úvahy. Prišla „len kvôli manželovi, nech má dušu na mieste“.

            Od manžela som sa dozvedela , čo je v pozadí krízy ich manželského vzťahu. Niekoľko rokov podnikal. Manželka nepracovala, venovala sa domácnosti a výchove ich dvoch dcér. Mali veľa priateľov, pre ktorých bolo ich manželstvo príkladom pre ostatných. Nikdy sa nehádali, mali rušný spoločenský život, šikovné deti.

            Pred dvomi rokmi sa chystali na spoločnú letnú dovolenku k moru – ako vždy -   s priateľmi. Tesne pred dovolenkou sa však vyskytli vážne problémy vo firme manžela -  náhle zomrel jeho spoločník, bolo nutné vo firme zostať. Tak sa manželia kompromisne dohodli, že na dovolenku pocestuje len manželka s dcérami. Manžel ju ubezpečil, že je to pre neho v poriadku – veď manželka sa málokedy dostane z domu, je stále len medzi štyrmi stenami. Počas dovolenky  však  postrehol zmenu v správaní sa manželky - prvé tri dni si volali každý večer, ona v priebehu dňa posielala fotky. Postupne bolo fotiek menej a volala zriedkavejšie...Každý druhý deň a v posledné tri dni už vôbec. V deň príchodu dostal len strohú sms- ku, že prídu okolo 20h večer. Po príchode sa manželka správala odmerane, on sa domnieval, že je unavená z cesty. Na druhý deň však zostal paralyzovaný, keď ho manželka zavolala na kávu a oznámila mu: „Nechcem , aby si sa to dozvedel od priateľov. Začala som si s Edom.“

            Potreboval si overiť počuté: „ S Edom?! Je to môj najlepší kamarát! Čo znamená- začala som si?!“ A postupne sa dozvedel podrobnosti – na dovolenke sa manželka zblížila s jeho bezdetným, dva roky rozvedeným priateľom z detstva. Prvý týždeň šlo o flirtovanie, na druhý týždeň sa už prechádzali po pláži ruka v ruke. Pred očami jeho priateľov a jeho dcér!!! 

Zrútil sa mu svet – nechápal. Neustále mal potrebu klásť otázku : „PREČO?! Veď všetko bolo vždy v poriadku! Či nie?!“

            Všetko bolo v poriadku z pohľadu manžela. Z jej uhla pohľadu to tak nebolo. Vydala sa za neho ako 20 ročná, relatívne mladá, pretože jej imponovalo, že on bol zodpovedný a starostlivý. Postupne si uvedomovala, že sa cíti vo vzťahu sama. On ju dokázal síce vypočuť, ale potom ju argumentmi  presvedčil, že všetko je v poriadku, že zbytočne niektoré veci priveľmi prežíva a nafukuje. A ona mu napokon uverila. Skutočne sa manžel finančne nadštandardne staral o rodinu, bol veľkorysý, aj jej doprial luxus – mala vlastné auto, rada sa pekne obliekala, venovala svojmu telu. Naučila sa užívať si tieto benefity a o svojich emočných potrebách mlčať. Po čase začala chatovať s inými mužmi na sociálnych sieťach. Manžel tomu nevenoval pozornosť – chápal, že potrebuje kontakt so svetom. Takže po večeroch sedeli obaja pri počítačoch – každý vo svojom svete. Spoločné koníčky s manželom nemali, vlastne všade chodievali buď s dcérkami alebo s partiou. Aj v partii sa diskusie delili na mužské a ženské. Doma si potom vymenili informácie – kto sa čo dozvedel .o iných...a to bolo všetko.. Ona vedela málo o jeho svete, pretože on ju nechcel zaťažovať firemnými problémami, on si ani neuvedomil, že vlastne najmenej vie o jej svete, pretože ho zdieľala s inými...

            Na spomínanej dovolenke objavila, aký vie byť  príjemný spoločný rybolov na úsvite , ako si vie užívať, ak ju niekto učí niečo nové, napr. strieľať z luku či kroky samby na večernej diskotéke. Aké je príjemné privstať si a vyliezť spoločne na najbližší kopec, kým ostatní vstanú. Každý deň nový nápad a každý prežitý vo dvojici. Veľa sa smiala a užívala si pohodu...Priateľ nepozeral do mobilu ani do počítača. Mal pre ňu vždy čas. A veľa sa rozprávali. Mala pocit, že Edo sa o nej za dva týždne dozvedel viac ako manžel za posledných desať rokov. Bola presvedčená, že to po pár mesiacoch vyhasne, že sa minú nápady a zmizne jeho záujem o ňu, že ide o chvíľkové poblúznenie. Potom príde realita. Ale nestalo sa tak. Edo vedel čítať z jej tváre, rozumel tomu, že prechádza veľmi ťažkým obdobím. A netlačil ju do ničoho. Najmä táto sloboda – to bol nový pocit. Mohla sa sama rozhodovať , čo si počne so svojím životom - bez akéhokoľvek tlaku.. A práve pre tento pocit ju to magneticky priťahovalo k nemu.

            Sama si za posledné dva roky prešla ťažkými depresívnymi náladami, vyhľadala i psychiatra. Viackrát sa pokúsila mimomanželský vzťah ukončiť, ale neúspešne. Až sa pred mesiacom rozhodla, že ukončí manželstvo a oznámila to manželovi. On jej navrhol, aby ešte navštívili manželskú poradńu.

Úvahy psychologičky:

            Je veľa typov nevier, rovnako ako i faktorov, ktoré ovplyvńujú prognózu krízy, do ktorej sa v dôsledku nevery, pár dostane. Každé manželstvo, resp. každý vzťah, sa po odhalení či priznaní nevery dostane do vážnej krízy – do jednej z najvážnejších, aký vo vzťahu môže byť, pretože nevera je veľmi bolestivá trauma. Dokonca dvojitá : hlboko zranený je podvedený. Pripútanosť -  jeho pocit, že s ním niekto ráta, emočná i intímna exkluzivita i dôvera,  sa vo vzťahu narušia. Podvedený partner je bolestivo konfrontovaný s veľmi silným odmietnutím a možnosťou opustenia. Vzťah sa priblíži k svojmu koncu! Podvádzajúci je taktiež vo veľmi náročnej situácii - musí sa rozhodnúť. A o jeden vzťah určite príde – čo je vlastne tiež strata a trauma. Vo vzťahu je odrazu veľa neistoty, bolesti, hnevu, pocitov viny...Ťažko sa v takomto prostredí - s nepredvídateľnými emočnými cunami - žije.

            Ak má vzťah prežiť, partneri sa potrebujú naučiť hovoriť o sebe, o svojom prežívaní.. a poskytnúť priestor i tomu druhému. Až keď sa emócie upokoja, vzniká priestor hovoriť a porozumieť tomu, prečo sa do tejto situácie dostali. V spomínanom prípade boli v pozadí manželkinej nevery jej dlhoročne potlačené emočné potreby. Manželstvo bolo uzavreté z racionálnych dôvodov, udržiavané len zodpovedným postojom oboch k povinnostiam okolo detí a domácnosti. Stereotyp a orientácia na výkon postupne viedli k vzdialeniu sa manželov. Obaja fungovali podľa očakávaní – tak, ako sa na dobrú manželku a na dobrého manžela – patrí... Nik neriešil, kto sa ako vo vzťahu cíti, kto by čo potreboval inak, čo by ho potešilo, čo by som rád s tým druhým prežíval.  Ona sa párkrát aj pokúsila, ale nechala presvedčiť manželom, že všetko je v ich vzťahu v poriadku. V ich vzťahu chýbalo emočné pripútanie . Žili vedľa seba, s očami upretými na povinnosti, ale emočne každý sám. Manželka sa necítila akceptovaná taká, aká bola, pretože vlastne ani neukazovala svoju pravú tvár. Ukazovala tú imponujúcu – tak sa to naučila v detstve. Vo vzťahu sa rokmi zväčšoval priestor medzi nimi. V novom vzťahu zistila, že priestor môže dostať i to potlačené „JA“. Tento vzťah jej priniesol nepoznané silné pocity spokojnosti, zdieľanej radosti, pochopenia. A nedokázala sa tohto pocitu vzdať .

            Manželka si posledný rok uvedomovala, akou krízou prechádza v dôsledku jej nevery celá rodina -  manžel , deti i ona sama. Mala intenzívne a časté pocity viny, ale i bezmoci.. Opakovane sa pokúsila vrátiť sa k manželovi, ale nešlo to. Po pár  dňoch sa objavil pocit, že toto nie je vzťah, v ktorom sa cíti dobre, že sa tu cíti zviazaná povinnosťami a akoby „nevedela dýchať“. V druhom vzťahu si užívala, že sa niekto sa o ńu úprimne zaujíma, nie preto, že sa to vo vzťahu „má“, ale preto že to chce. Mohla sa dokonca blázniť, smiať, zažívať nové zážitky a nik jej nevravel, že je to „trápne či detinské“ a že je dospelá. V tomto druhom vzťahu sa život javil pestrejší, farebnejší.

            Napriek snahe manžela „bojovať“ za rodinu, za ich manželský vzťah, sa prognóza v tomto štádiu krízy javila zlá. Ona už nechcela nič riešiť, chýbala motivácia, chuť i energia. Na rohovej sedačke mojej pracovne sedela jedna smutná žena a smutný muž. „Nevydávala sa predsa preto, aby sa raz rozviedla. Ale to nevyšlo. Prepáč.“ Už nemala pocit viny, vedela, že obaja prispeli k takémuto koncu. Postupne i  manžel dospieval k záveru, že odo mňa odídu bez nádeje na spoločný život. Rozumela som i jeho smútku a bolesti .

            Ako hovorí naša kolegynka, Zuzka Hradíleková: „Nie všetky páry sú schopné prežiť krízu, niektoré zašli priďaleko. Mnohé páry mali prísť o niekoľko rokov skôr.“ V tomto štádiu jeden z páru vzťah nezachráni.